Dátum: 04.07.2013
Vložil: Tomáš Chorvát
Titulok: Obraz zo včerajšieho večera
Včera večer, keď som ukladal Aničku, zaspal som, tak ako som bol, vedľa nej. Nie je to nič zvláštne, to sa občas prihodí asi každému rodičovi. No mne sa to stáva pomerne často a ten včerajší „spánok“ mal nečakané rozuzlenie, či posolstvo. Keď som sa po pár hodinách na druhý pokus prepracoval k tomu, že by bolo dobré vstať, s odhodlaním som sa chcel vzpriamiť a vykročiť do kúpeľne. No vzápätí, pri pokuse vstať z postele, som sa veľmi bolestivo ocitol na zemi. Moja pravá noha pri netradičnom spánku prevýsajúca cez okraj postele totiž stŕpla či sa odkrvila. To malo za následok, že keď som sa chcel o ňu oprieť, tak som stúpil akoby do prázdna, a ja som sa poskladal vedľa postele, intenzívne vnímajúc všetky výstupky drevák, na ktorých som pristál.
Tým bola celá udalosť ukončená. Pomaly som rozcvičil právu nohu, tá začala postupne poslúchať a ja som krivkajúc zamieril do kúpeľne. No a teraz ten obraz.
Na to, aby človek mohol čo i len ako tak stáť, potrebuje nohy dve (o chodení ani nehovorím). Síce keď sa veľmi snaží, dokáže pár krát poskočiť aj na jednej nohe, no to je buď detská zábavka či šport, alebo krajná núdza. Núdza vtedy, keď má človek napr. zlomenú nohu, potrebuje sa trochu premiestniť či si zobrať pohár vody, no nemá sa o čo oprieť. A tak urobí pár poskokov a s nemalým úsilím a za priaznivých okolností sa premiestni o kúsok žiadaným smerom (alebo ak sa nezadarí, tak skončí na zemi a je otázka, či sa dokáže postaviť na nohy).
V mojom rodičovskom živote je to tak isto. Ako osamelý rodič síce dokážem „poskakovať na jednej nohe“, čiže po viacerých stránkach v tejto úlohe ako tak fungovať. Síce mám „barly“, významnú pomoc napr. od rodičov, či iných ľudí, no tieto „barly“ sú len pomôckou, ktorá nemôže byť a nebude vždy po ruke. Inou vecou je, že chodenie o barlách je záležitosť „krátkodobá“, ktorá by mala vyústiť a napomôcť tomu, že noha sa uzdraví a bude sa možné znovu o ňu primerane oprieť i normálne s ňou fungovať. (A to nehovorím o tom, že barly aj keď v mnohom pomáhajú, neraz „pod pazuchami“ poriadne tlačia ... Totiž naša situácia nie je len o tom, že musíme fungovať bez maminy (a o barliach), ale aj o tom, že musíme bojovať s množstvom vecí, ktoré napr. bežná slobodná mamička nepozná). No a samozrejme „chodenie o barliach“, či „poskakovanie na jednej nohe“ má veľmi ďaleko k normálnemu fungovaniu. To si veľmi intenzívne a bolestne uvedomujem v súvislosti s Aničkou.
Je tu však jedna veličina s veľkým V (resp. H), ktorá to má všetko v rukách. Verím, že od Neho pochádza aj toto podobenstvo o dvoch nohách, ktoré som si mal možnosť včera v noci na vlastnom tele vyskúšať, podobenstvo ktoré zakusujeme v každodennom živote, a podobenstvo s ktorým sa tu s Vami delím. Verím, že u Neho je riešenie. Ďakujem Mu, že aj keď neraz padám, stále dokážem vstať. Síce nie je jednoduché celkom pokojne hľadieť do budúcnosti (ako som o príspevok vyššie naznačil všeličo prituhuje), ale tými „drobnými“ udalosťami, ktorými sa nám pripomína Jeho prítomnosť v našich životoch (a koľko je toho od Neho čo si poriadne neuvedomujeme), nám On dáva jasne na známosť, že stojí pri nás. A tak neprichádza nič iné do úvahy, iba ďakovať, pevne stáť vo viere a s dôverou očakávať. Hospodinu, v Hospodina a na Hospodina.
