Dátum: 17.05.2013
Vložil: Tomáš Chorvát
Titulok: Viera – nádej - riešenie
Pár odkazov vyššie (8.5.) Katka Riečanka vo svojej reakcii (ktorú si veľmi cením) na môj príspevok Svetlý moment napísala okrem iného, že je dobre o tom uvažovať, lebo „človeku je samému smutno“. Som presvedčený o tom, že týmito slovami Katka absolútne nechcela situáciu, v ktorej sa nachádzam neprimerane zjednodušovať, ale aj tak cítim potrebu veci upresniť. Poslúži mi na to situácia, ktorá sa stala nedávno.
Našu Aničku (3,5 r.) večer skoro zmohla únava a tak keď som o pol siedmej prišiel domov, našiel som ju už spinkať na válende pri večerníčku (bola pri nej moja 70 ročná mama). Keďže Anička už viac menej bola pripravená na spanie a bola šanca, že bude spať až do rána, opatrne som ju preniesol do jej postieľky.
Niekedy okolo polnoci sa Anička znova začala mrviť a trošku pomrnkávať. Preto som ku nej vstal, zisťoval či jej niečo nechýba, tíšil ju, aby znovu zaspinkala. No tentoraz ani kolísanie na rukách Aničku neuspalo. Po chvíli sa prebrala a hlasným plačom sa domáhala pozornosti. Keďže môj „rodičovský výstražný systém“ hlásil, že je všetko v poriadku a Aničke nič nehrozí, moja únava a potreba spania dostala zelenú. Aničku som položil do postele vedľa mňa a napriek jej roztopašnému, no mocnému plaču som prakticky zaspal. Nebojte sa môj výstražný systém nespal, všetko som vnímal.
Po chvíli sa Aničkin plač zmenil a začala opatrne zisťovať - čo je so mnou, prečo sa nehýbem a prečo nič nehovorím. Na to začala vzlykať a volať na mamu:
Mamií, ... kde si, ... poď sem, ... pomoóc ...
(pre tých čo nepoznajú našu situáciu – Aničkinu maminu a moju manželku už skoro 6 mesiacov nemáme).
Preto som sa hneď k Aničke obrátil, prestrašenú ju pritúlil a upokojil ju. Po chvíli s úľavou zaspala a ja tiež.
Ja som o našej potrebe v príspevku „Svetlý moment“ nepísal preto, žeby mi chýbalo rozptýlenie, či partner na rozhovor, teda niečo, čo môže so smútkom pociťovať človek keď je sám. V našej situácii riešim oveľa podstatnejšie, priam existenčné veci. Existenčné v tom zmysle, že to ako fungujeme sa podobá balansovaniu na ostrí noža (radšej nepíšem že ešte aj nad priepasťou). Fungujeme len Božím zázrakom a na základe Jeho milosti (Toto sa týka asi všetkých ľudí, ale v našej situácii si to bytostne a existenčne uvedomujem).
Toľko krát som už bol totálne, ale naozaj totálne vyčerpaný. Alebo sa situácia vyvinula tak, že jej ďalšie vyhrocovanie ... No sily, riešenie či priestor na odpočinok sa aj v takýchto prípadoch našli. Situácia sa Božím riadením upokojila či vyvinula tak, že nejaké veľké výdaje síl neboli už potrebné. Na druhej strane sú noci, kedy vôbec neviem ako som spal (len ráno zistím, že niekedy zaspím aj oblečený, okuliare či zubná kefka niekde v okolí postele). No keďže ráno je všetko v poriadku, viem, že „niekto“ nad nami musel bdieť. No viem, že to bdenie nie je žiadna „automatika“.
Je mnoho „maličkostí“ a bežných situácií v našom živote (vždy tu hovorím o Aničkinom a mojom živote), ktoré do seba zapadnú, vyvinú sa tak, že môžeme fungovať a prechádzať zo dňa na deň, pomaličky sa posúvať dopredu. Ale ja na tom mám minimálnu, či žiadnu zásluhu! Viem, že by stačilo máličko a to fungovanie či napredovanie by sa zastavilo, prípadne by sme sa ocitli v poriadnej kaši. Viem, že je ďaleko nad moje sily, aby som všetko ukočíroval, aby „všetko“ podstatné do seba zapadlo, aby sa denne prinajmenšom desať vecí nepokašľalo. Viem, že toto všetko presahuje moje ľudské možnosti a schopnosti.
Ďakujem Hospodinu, že nad nami bdie, cítim jeho pomoc a ochrannú ruku. Zároveň si však uvedomujem, že svet, tak ako ho Pán Boh stvoril a tak ako sa vyvinul, funguje podľa istých pravidiel, s ktorými my nepohneme. Keď si uvedomím, čo všetko je potrebné, aby sme mohli ďalej fungovať, čo všetko a ako ľahko sa môže zásadným spôsobom pokašlať – teda to, aké vratké je naše postavenie, mohla by ma zahrnúť strach, hrôza, zúfalstvo, či depresia.
Priznávam, že je veľmi náročné bojovať s preťažením, vyčerpaním i útokmi a zachovať si pritom pokojnú myseľ (ale vďaka Bohu už je to lepšie). Viem, že moje čisto ľudské možnosti vyriešiť našu situáciu - vlastne nie sú. Totižto platí (a tu akoby dvojnásobne): ak Hospodin nestavia dom, darmo sa namáhajú stavitelia (preto sa Ho snažím prizývať a pozývať do všetkého, čo sa v našom živote deje – no mohlo by sa mi to dariť častejšie). Nič iné mi (vďaka Pánu Bohu za to) v našej situácii nezostáva, ako vydržať, čo najpevnejšie stáť, nedať sa sklátiť a Veriť. Veriť, že nalomenú trstinu Nedolomí. Že napriek tomu, že Dopustil, On neopúšťa. Že síce nevieme kedy a aké (naše predstavy nie sú Jeho predstavy), ale že príde dobré riešenie.
Čo vlastne chcem je - podeliť sa. Boh stvoril muža a ženu tak, aby (ak je to možné) mali deti a starali sa o ne, prechádzali životom spoločne. Anička a ja sme prišli o maminku a manželku a tým došlo k narušeniu tohto „Božieho zámeru“. Jedna vec je, že aj cez túto strašnú udalosť a jej následky nám chce Boh niečo dôležité ukázať. Druhá vec je, že situácia v akej sme sa teraz ocitli je v takejto podobe neudržateľná. A o čo sa to vlastne chcem podeliť? Chcem sa podeliť o výsadu zdieľať život, vychovávať deti, žiť v Kristu ako jedna rodina. Lebo to čo je pre osamelého rodiča často takmer neprekonateľná prekážka, dvaja v Kristu „hravo“ zvládnu.
Tento príspevok som začal priblížením našej náročnej situácie. Končím ho zvolaním: Kriste – Ty si moja nádej jediná! Verím, že Ty máš pripravené riešenie.
P.S. Katka k Tvojej odpovedi na Svetlý moment (8.5.) poviem len: AMEN !
